Podnikateľský príbeh – Miroslav Gandžala: Bude to znieť zvláštne, ale teraz som „súdruhom“ celkom vďačný, že ma vtedy na tú elektrotechniku nezobrali

Podnikanie v oblasti účtovníctva nie je vždy prechádzka ružovým sadom, ako si mnoho ľudí myslí a domnieva sa, že účtovníctvo je len „hrajkanie“ sa s číslami a vpisovanie ich do správnych koloniek v účtovnom programe. Z našich skúseností sa účtovník / firma musí trochu vyprofilovať, nabrať skúsenosti, popáliť sa pri zlých klientoch, ktorých získali od konkurencie len za podlezenie ceny a nie referenciami. Preriediť neplatičov a klientov, ktorí si pomýlili oblasť účtovníctva s agendou administratívnej práce „urob, zisti, však to by si mal vedieť, vyrieš toto“.

To všetko na dobrom účtovníkovi rokmi zanechalo stopu a po absolvovaní týchto peripetií si môže dovoliť vyberať a preberať klientov. Jednoducho byť pánom danej situácie a nebrať všetko, čo príde pod ruku. Miroslav Gandžala patrí v našej Facebook skupine k TOP odborníkom, ktorý cennými radami a skúsenosťami denne pomáha a usmerňuje svojich kolegov, či konkurenciu.

Miroslav, ako dlho sa venujete účtovníctvu? A prečo ste sa rozhodli práve pre túto oblasť?

Ekonomike a účtovníctvu sa venujem už 30 rokov. Študoval som ekonómiu. Poviem pravdu, že pri nástupe na strednú školu, vo veku, ktorý som mal, som ani veľmi netušil, čo ekonomika obnáša, „do čoho idem“. Bolo to za doby hlbokej totality a po „nezobratí ma“ na strednú elektrotechnickú školu (z dôvodu, že moji rodiča neboli v „strane“) som o rok neskôr skúsil ísť na ekonomickú školu, kde ma prijali aj napriek tomu, že sa tam hlásilo okolo 300 ľudí a zobrali cca 80 študentov.

Bude to znieť zvláštne, ale teraz som „súdruhom“ celkom vďačný, že ma vtedy na tú elektrotechniku nezobrali. Asi to tak malo byť. (Počítač si viem opraviť aj bez elektrotechnickej školy ?Aké boli vaše začiatky? Na čo si najviac spomínate?
Tak moje úplne prvé začiatky a kontakt s účtovníctvom a ekonomikou boli v škole, kde sa učila ekonomika socialistického typu (socialistické plánovanie, päťročnice s poukazovaním na „zlé“ a „zahnívajúce“ kapitalistické zriadenie, kde podľa vtedajších profesorov skoro nič nefungovalo).

Po skončení školy som nastúpil ako „mladé ucho“ do účtovnej kancelárie v poľnohospodárskom podniku, v ktorom bolo zamestnaných vyše 400 zamestnancov. Začínal som doslova „od piky“. Evidencia faktúr, vypĺňanie prevodných príkazov, kontrola dochádzky, rôzne pomocné práce v účtovnej kancelárii. Mojim prvým vzorom bol šéf tejto účtovnej kancelárie. Starší pán – tzv. stará škola, rozvážny, ktorý mal účtovníctvo v malíčku.

Bola to doba, keď technickou vymoženosť bola veľká „kalkulačka“ s páskou a písací stroj. Keď namiesto excelu sa používali veľké plachty vo formáte A3, ceruzka a guma. Takto si na tohto „pána ekonóma“ spomínam – s ceruzkou a gumou v ruke a s okuliarmi na konci nosa ? . Postupne ma zapájal už aj do „dôležitejšieho“ účtovania.

Pamätám, si, ako mi dal na víkend tieto „plachty“ a ja som musel prekontrolovať všetky väzby nielen v riadkoch a stĺpcoch, ale aj naprieč cez všetky tieto zostavy. Ešte teraz si spomínam, ako som sa s tým cez víkend vytrápil, ale v pondelok som to, trochu aj s obavami, odovzdal šéfovi účtovnej kancelárie. Bolo to v poriadku. A takto postupne som išiel krok za krokom ďalej a ďalej. Dostal som sa k predkontáciám dokladov, k reálnemu účtovaniu.

Až tu som zistil, ako nás naši profesori (česť výnimkám) nevedeli ekonomikou zaujať a naučiť nás ju reálne – v praxi používať. Bolo to len obyčajné biflenie učiva a pre nás mladých absolútne abstraktná záležitosť o nejakých „šibeničkách“. Až v praxi som zbadal, že účtovníctvo je veľmi logické, prepracované a úplne v pohode. Prešiel som všetkými oblasťami účtovnej praxe cez fakturačnú učtáreň, materiálovú učtáreň, mzdovú učtáreň, oddelenie plánovania, oddelenie vývoja a investícií, …… atď.

Kedysi v podnikoch boli zamestnanci vždy len vrámci jednej oblasti. Mzdári robili len mzdy. Fakturanti len fakturácie a pod.. To sa s dnešnou dobou nedá vôbec porovnať, keď robíme účtovníctvo komplexne a musíme byť odborníkmi nielen v účtovníctve, mzdách, personalistike ale častokrát aj v právnych záležitostiach. V rokoch 1986 – 1987 sme už začali používať na spracovanie účtovníctva výpočtovú techniku. Účtovné stroje na dierne štítky a dierne pásky už začali nahradzovať účtovné stroje, na ktorých sa údaje nahrávali na magnetofónové kazety a tie sa posielali na centrálne spracovanie. Po spracovaní nám prichádzali vytlačené zostavy. Aj tieto stroje už začali postupne nahrádzať klasické počítače s ihličkovými tlačiarňami a spracovanie údajov sa už robilo priamo vo firme.

O prepracovaných účtovných programoch, ako ich poznáme dnes, sme nemohli ani tušiť. Zaujímavé ale je, že aj vtedy sa robilo účtovníctvo, mzdy, pravidelné rozbory a všetko sa v pohode stíhalo počas pracovnej doby. Jednoznačne toto všetko bolo v tých časoch jednoduchšie, aj keďsme si (účtovníci) mysleli, aká je tá doba plná byrokracie. Ani by nás vtedy nebolo napadlo, že to bude niekoľkonásobne horšie.

Postupne som sa vypracoval z účtovníka na samostatného ekonóma a následne, tesne po revolúcii na ekonomického námestníka. V tej dobe som už uvažoval o osamostatnení sa a tak som v roku 1999 založil vlastnú účtovnú spoločnosť, ktorá funguje doposiaľ. Začínal som s jediným klientom, no a zanedlho klienti celkom rýchlo pribúdali.

S odstupom času si uvedomujem, aké som mal šťastie, že som mal možnosť takto postupne prejsť od úplných základov až k riadnemu účtovníctvu.

Ten, kto niečo robí – robí aj chyby. Aké chyby ste urobili vy, keď sa na to pozriete s odstupom času?

Neviem, či sa to dá nazvať chybou – keď sa na to pozriem po tak dlhej dobe, keď bola situácia pri založení mojej spoločnosti úplne iná ako teraz – určite by som si klientov lepšie vyberal. Úplné začiatky boli také, že som bral klientov, ktorých by som v dnešnej dobe určite nezobral. Vtedy bol enormný nárast rôznych „podnikateľov“, ktorí doklady nosili v igelitkách alebo v krabici od topánok. Začali podnikať, účtovníctvo som im spracovával, a v 2-3 prípadoch sa stalo, že nedošlo ani k finančnému vyrovnaniu. Jednoducho živnosti zrušili a už sa neukázali.

Podľa čoho si vyberáte klientov?

Možno to bude znieť čudne, ale väčšinou je to naopak – klienti si vyberajú mňa. Ak ma nejaký, potenciálne nový klient osloví, preverím si najprv jeho podnikateľskú históriu, a ak predtým nepodnikal aj jeho minulosť – či striedal zamestnania, či nemá nejaké exekúcie, dlžoby. Dosť často sa mi stáva, že ma osloví klient, ktorý má zlú skúsenosť s predošlou účtovníčkou / účtovníkom.

No a v tomto prípade, sa stretnem s predošlou účtovníčkou a urobím si celkový obraz o dôvode, pre ktorý sa rozhodol klient prejsť ku mne. Stáva sa (ale veľmi zriedkavo), že z dôvodu lajdáckosti klienta má účtovníčka s klientom problém a dokáže účtovníctvo urobiť len v takom rozsahu, v akom klient s účtovníčkou spolupracuje, resp. nespolupracuje.

Takéhoto klienta samozrejme nezoberiem. No častejšie sa stáva, že klient ide „z pokuty do pokuty“ a z „kontroly do kontroly“ z dôvodu, že na vine je práca účtovníčky/účtovníka. Mám skúsenosť, že novovzniknutí podnikatelia najprv oslovia nejakú svoju známu alebo známu svojej známej, ktorá „robí účtovníctvo“. Sú u nej spokojní, lebo ona od nich nič nepotrebuje, nič nechce (samozrejme okrem peňazí). Roky (účtovné obdobia) tichučko plynú až…. príde prvá kontrola. Potom už hľadajú riadneho účtovníka.

Ako vnímate na Slovensku situáciu, že účtovníctvo je voľná živnosť a teoreticky ju môže robiť hocikto? Stačí si urobiť „rekvalifikačný kurz“ cez úrad práce a takýto človek je už zrazu „účtovník“.

Môj názor k tejto problematike je taký, že by to mala byť viazaná živnosť. Podmienkou, ktorú by mala spĺňať osoba, ktorá by chcela takúto činnosť vykonávať by malo byť minimálne stredoškolské vzdelanie (najlepšie ekonomického smeru) a určitý počet rokov praxe (napríklad 5 rokov preukázateľnej praxe v účtovníctve).

Rozhodne by ju nemali vykonávať ľudia po nejakom rekvalifikačnom kurze (nakoľko dobre vieme, ako tieto rekvalifikačné kurzy prebiehajú) a nemali by to robiť ani samoukovia, ktorí robia účtovníctvo podľa nejakej príručky alebo podľa internetu. Účtovníctvo naozaj nie je o tom, že si kúpim účtovný program a nahádžem tam do okienok nejaké sumy a program mi to všetko urobí.

Zároveň, ale nie som zástancom toho, aby táto činnosť bola viazaná len na vysokoškolské vzdelanie. Poznám dosť ľudí, ktorí majú vysokoškolské vzdelanie ekonomického zamerania a nevedia si sami vypracovať ani daňové priznanie a naopak poznám podstatne viac stredoškolsky vzdelaných účtovníkov, ktorí sú vo svojej práci fakt dobrí a v účtovníctve sa vyznajú.

Viete, najlepším ukazovateľom sú dobré meno a dobré referencie. Čo môže byť lepšia referencia ak vás odporúčajú napríklad zamestnanci daňového úradu?

Čo odporúčate podnikateľom, ktorí hľadajú účtovníka primárne po čo najnižšej cene? Aké sú práve tu vaše skúsenosti? Odišli už aj od vás klienti kvôli „vysokej“ cene?

Doteraz sa mi nestalo, že by odišiel klient kvôli vysokej cene. Je otázne, čo je „vysoká cena“ v našej brandži, keď vieme, ako ju ničia a dehonestujú práve tí rýchlo vyučení „účtovníci“. Vieme, že iná cena je v Bratislave a jej okolí a iná cena je napríklad na strednom Slovensku. Pritom práca je tá istá. Účtovníctvo je rovnaké všade.

No, v konečnom dôsledku je cena záležitosťou vzájomnej dohody. Ak nejakí klienti od nás odišli, bolo to z dôvodu, že ukončili podnikanie alebo išli na dôchodok. Často sa stáva, že odíde podnikateľ na dôchodok, ale napríklad predajňu alebo prevádzku prenajme inému podnikateľovi a ten nás osloví a pokračujeme s účtovníctvom u nového klienta. Výhoda je, že pokračujeme už v účtovníctve, ktoré máme zabehnuté.

V žiadnom prípade neodporúčam brať účtovníka len preto, že má dobrú cenu. Ako to poznáme aj z bežného života – čo je lacné, nemôže byť kvalitné. Lacný účtovník môže byť lacný do prvej kontroly. Potom už tá suma za účtovníctvo nevychádza až tak pozitívne.

Veľkou smolou nás účtovníkov je to, že naši klienti nemajú ani poňatia, čo naša práca obnáša. Čo všetko musíme urobiť, kým oni uvidia len pár strán daňového priznania na konci marca. Nevidia tie každodenné hodiny (do večera a aj cez víkendy a sviatky) keď sa stresujeme nielen pri samotnom účtovníctve, nestálych a neustále sa meniacich zákonoch ale aj pri nefungujúcich systémoch, ktoré nás nútia používať (finančná správa, sociálka, zdravotky, štatistiky,….).

Nevedia, že pár dní dovolenky si musíme naplánovať medzi jedným a druhým termínom. Práve preto, že to nevedia, zdajú sa im naše sadzby za účtovníctvo vysoké a neprimerané. Podnikatelia často chápu účtovníka ako nutné zlo, ktoré nepotrebujú ale musia ho strpieť a ešte by sme chceli aby nám za to platili.

V prvom rade si treba preveriť akú prax účtovník má, ako dlho účtovnú činnosť vykonáva, ako sú u neho spokojní ostatní klienti, či klienti od neho neodchádzajú. Podstatné je, aké služby účtovník ponúka, napríklad či pôjde s klientom v prípade kontroly, či mu poskytne komplexné služby, či je ochotný mu poradiť aj vo veciach, ktoré až tak úplne nesúvisia s účtovníctvom ale majú vplyv na jeho podnikanie, či účtovníctvo spracováva priebežne alebo až na poslednú chvíľu, alebo si treba všimnúť aj taký detail, či účtovník komunikuje s klientom, či mu zdvihne telefón keď mu klient volá.

Často ma zaskočí správanie účtovníkov, ktorí napríklad klienta neusmernia, nepovedia mu napríklad, že vystavujú faktúry, ktoré nespĺňajú stanovené podmienky, že klientovi nepošlú hotové prevodné príkazy a klient si musí sám zisťovať kam má poslať napríklad daň z príjmu, klienta neupozornia na termíny alebo na to, že nie všetky výdavky sa môžu zaúčtovať tak, ako si to klient predstavuje, neodsledujú mu obrat na povinnosť registrácie DPH a je toho samozrejme ešte oveľa viac, čím môže účtovník klientovi pomôcť a poradiť.

Možno klient povie: „ste drahší ako iní, ale viem, že u vás to mám v poriadku“. Takto to má byť. Dobrý účtovník nie je ten, o ktorom klient ani nevie, že ho má. Dobrý účtovník je ten, ktorý klienta obháňa, napomína a usmerňuje. Dobre a správne vedené účtovníctvo by malo byť v prvom rade v záujme klienta, ale v maximálnej miere musí na tom záležať aj účtovníkovi. Koľkokrátklientovi nedám pokoj, kým mi neprinesie napríklad chýbajúci doklad a pod.. Pri výzve na daňovú kontrolu, alebo 31. marca je už neskoro niečo riešiť.

Ako to všetko stíhate? Vediete účtovníctvo pre firmy, píšete články do Hospodárskych novín, denne skoro nonstop riešite odpovede na otázky na Facebooku v skupine. Spávate vôbec?

Keďže ako každý účtovník trávim veľa času pri počítači (a mimo úradu na mobile), nedá mi, aby som nepomohol, ak sa niekto pýta (a ak viem pomôcť). Nerobí mi problém odpísať a poradiť. Viem si predstaviť, ako je pýtajúci sa rád a ako mu padne kameň zo srdca, ak sa v niečom uistí možno vďaka mojej odpovedi alebo ak mu moja odpoveď pomôže pohnúť sa ďalej.

Naša práca je termínovaná a stresujúca. Niekedy ľudia ani nevedia, kde informácie hľadať a zabijú pri tom veľmi veľa času. Účtovníci sú jedna partia, ktorá by si mala navzájom pomáhať bez zbytočnej irónie a nadradenosti. Každý nejako začínal. A učíme sa celý život.

Autor: © Miroslav Gandžala (Článok bol uverejnený aj v knihe – Ing. Emil Burák, Účtovnícke chyby I.)

Máte už tieto užitočné pomôcky pre vašu účtovnícku prácu ?

0